Keď ešte občas zaduní vetrisko a petržalské panelákyzosivejú od dažďa, objavím sa mysľou v dvanásť-poschodovom baráku, v bežnom
trojizbáku v pôvodnom stave.
Blicovala som aspoň trikrát do týždňa. Mala som obsraný ksicht vyrážkami, raz za mesiac
mi ho prechádzal laser na súkromnej klinike, znetvorená som sa schovávala za stiahnutými žalúziami a čakala, kým príde Vykupiteľ.
V mojom tedajšom ponímaní to bol dvadsaťcentimetrový kokot. V mojom dnešnom ponímaní viera,
že som našla skutočné útočisko.
Utierala som prach na starom nábytku, varila v hrncoch, ktoré prežili obe vojny.
Obsypaná bielym púdrom a s namaľovanými perami som vykláňala hlavu z okna a sledovala,
kedy už príde.
Kedy už konečne príde.
Dvadsaťcentimentrový kokot. Jedinečný tvorca dezilúzií.
Share Facebook Email
No comments:
Post a Comment